16.1.2 Komentár k ZDPH § 69b Ručenie za daň
Ing. Alžbeta Hermanová, Ing. Ján Mintál
§ 69b
Ručenie za daň
(1) Daň uvedenú na faktúre, ktorú dodávateľ v lehote splatnosti podľa § 78 neuhradil alebo uhradil len jej časť (ďalej len "nezaplatená daň"), je povinný uhradiť platiteľ, ktorý ručí za daň podľa § 69 ods. 14 (ďalej len "ručiteľ"), ak § 69c ods. 2 neustanovuje inak.
(2) Zánikom dodávateľa bez právneho nástupcu nie je povinnosť ručiteľa ručiť dotknutá.
(3) Daňový úrad miestne príslušný dodávateľovi (ďalej len "daňový úrad dodávateľa") rozhodnutím uloží ručiteľovi povinnosť uhradiť nezaplatenú daň.
(4) V rozhodnutí podľa odseku 3 uvedie daňový úrad dodávateľa výšku nezaplatenej dane. Ručiteľ je povinný uhradiť nezaplatenú daň v lehote ôsmich dní od doručenia rozhodnutia. Proti rozhodnutiu môže ručiteľ podať odvolanie do ôsmich dní od doručenia rozhodnutia, ktoré nemá odkladný účinok.
(5) Ručiteľ má v súvislosti s úhradou nezaplatenej dane právo nazerať do spisu týkajúceho sa nezaplatenej dane v rozsahu nevyhnutnom pre uplatnenie opravného prostriedku.
(6) Ak ručiteľ uplatňuje nadmerný odpočet, ktorý má byť vrátený podľa § 79, daňový úrad dodávateľa použije na úhradu nezaplatenej dane alebo jej časti nadmerný odpočet alebo jeho časť. O použití nadmerného odpočtu alebo jeho časti daňový úrad dodávateľa vydá rozhodnutie. Proti rozhodnutiu môže ručiteľ podať odvolanie, ktoré nemá odkladný účinok. Použitie nadmerného odpočtu podľa tohto odseku má prednosť pred použitím nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.33)
(7) Ak ručiteľ uhradil nezaplatenú daň a daňový úrad použil nadmerný odpočet na úhradu nezaplatenej dane, daňový úrad bezodkladne vráti ručiteľovi sumu dane, ktorá prevyšuje výšku nezaplatenej dane.
(8) Ak ručiteľ nezaplatenú daň alebo jej časť uhradil a došlo k úhrade nezaplatenej dane alebo jej časti aj dodávateľom a výsledná suma dane uhradená ručiteľom a dodávateľom je vyššia ako nezaplatená daň podľa odseku 1, daňový úrad sumu uhradenú ručiteľom, ktorá prevyšuje nezaplatenú daň, vráti bezodkladne ručiteľovi.
Problematika ručenia za daň podľa zákona o DPH sa týka len ručenia za daň z pridanej hodnoty, čo znamená, že osoby ručiteľov neručia za nedoplatky na iných daniach. Slovo "daň" vo všetkých ustanoveniach upravujúcich problematiku ručenia v zákone o DPH je potrebné vykladať v zmysle § 1 tohto zákona. Na uplatnenie inštitútu ručenia musia byť splnené dve podmienky:
- DPH nebola zo strany dodávateľa – platiteľa dane zaplatená (DPH uvedená na faktúre).
- Je naplnená jedna z domnienok o tom, že iný platiteľ – odberateľ vedel alebo vedieť mal alebo vedieť mohol, že celá daň alebo časť dane z tovarov a služieb, ktoré mu boli v tuzemsku dodané, nebude zaplatená.
Pri skúmaní naplnenia prvej podmienky je potrebné vychádzať zo znenia § 78 zákona o DPH, podľa ktorého je daň, ktorú je platiteľ povinný platiť, splatná do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia, v ktorom vznikla daňová povinnosť zo zdaniteľných obchodov. Ak platiteľ uplatňuje odpočítanie dane, od celkovej splatnej dane (okrem dane vyrubenej colným orgánom pri dovoze tovaru) odpočíta odpočítateľnú daň a tento kladný rozdiel (ďalej len vlastnú daňovú povinnosť) uvedie do daňového priznania. K uplatneniu inštitútu ručenia je možné pristúpiť v prípade, ak platiteľ – dodávateľ nezaplatil daň alebo jej časť, ktorú bol povinný uviesť v daňovom priznaní po vzniku daňovej povinnosti v tuzemsku a ktorú bol povinný podľa § 69 zákona o DPH zaplatiť. T. j. ak na faktúre dodávateľ uvedie daň, je povinný ju uviesť aj v daňovom priznaní.
Pri skúmaní naplnenia druhej podmienky je potrebné vychádzať najmä z rozsudku súdneho dvora EU C-384/04. Podľa čl. 29 tohto rozsudku musia členské štáty pri výkone právomocí, ktoré im boli smernicami Spoločenstva zverené, dodržiavať právne zásady a to najmä zásadu právnej istoty a zásadu proporcionality. Podľa rozsudku pri zásade proporcionality je treba pripomenúť, že hoci je legitímne, že cieľom opatrení v súvislosti s ručením za daň je chrániť čo najúčinnejšie práva štátu, nesmie sa pritom prekročiť rozsah nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa. Vyvodzovať zodpovednosť za platenie dane voči inej osobe než tej, ktorej vznikla daňová povinnosť, je možné len v prípadoch, že táto iná osoba vedela alebo mala vedieť, že daň z uskutočnenej transakcie zostane nezaplatená. Daňové orgány môžu pritom vychádzať z domnienok takejto vedomosti.
Domnienky o takejto vedomosti sú upravené v § 69 ods. 14 zákona o DPH v písm. a) až c). Je potrebné však prihliadať aj na čl. 31 vyššie uvedeného rozsudku C-384/04, podľa ktorého hoci smernica umožňuje členskému štátu stanoviť, že určitá osoba môže byť zodpovedná spoločne a nerozdielne za zaplatenie DPH, keď v čase plnenia v jej prospech vedela alebo musela vedieť, že DPH dlžná z tohto plnenia zostane nezaplatená, takisto platí, že takéto predpoklady by znemožňovali platiteľovi vyvrátiť ich dôkazmi o opaku a teda nemôžu zakladať systém objektívnej zodpovednosti. Čl. 33 rozsudku totiž hovorí, že subjekty, ktoré prijmú opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, že ich obchody nie sú súčasťou reťazca, ktoré obsahuje plnenie poznačené podvodom na DPH, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto obchodov bez toho, aby riskovali, že budú spoločne a nerozdielne zodpovedné za zaplatenie tejto dlžnej dane iným platiteľom.
Domnienky o vedomosti odberateľa
§ 69 ods. 14 písm. a) zákona o DPH – aplikuje sa, ak sa vo vzťahu k niektorému odberateľovi zistí ekonomicky neopodstatnená a neprimeraná cena, pričom sa môže jednať o cenu neprimerane vysokú, ale aj o cenu neprimerane nízku, čo tiež vzbudzuje pochybnosti. Keďže zákon o DPH bližšie nedefinuje neprimeranosť ceny, je možné pri jej hodnotení vychádzať z cien obvyklých, ale aj z iných okolností obchodného prípadu. Neprimeranosť ceny je potrebné zdôvodniť objektívnymi dôkazmi (napr. predaj nefunkčného stroja za cenu neprimerane vysokú, pričom DPH uvedená na faktúre dodávateľa…
